Listiny

(1209) 8.sept.1246 MOL 68752uuu

 

Listina uhorského kráľa Ondreja II. z roku 1209, ktorou na prosby svojej manželky Gertrúdy a jej brata bamberského biskupa Ekberta z Meránu, daroval spišskému prepoštovi Adolfovi a jeho sestre, ako aj ich dedičom, zem na Spiši nachádzajúcu sa medzi riekou Poprad a Snežnými horami (Tatrami), za zásluhy hlavne na diplomatickom poli. Jej najstarší odpis sa zachoval v konfirmačnej listine kráľa Bela IV. z 8. septembra 1246 v Archíve rodu Berzevici uloženom v Budapešti.

V listine sa nachádzajú písomné zmienky o názve Spiša (Chypus), Spišského prepoštstva a mene jeho hlavného predstaviteľa – Adolfa. Pri vytýčení hraníc darovanej zeme sú uvedené Žakovce (villa Isac) ako susediaca obec, preto ju možno pokladať za najstaršiu písomne doloženú lokalitu na Spiši. Zaznamenaný je v nej tiež názov dnešnej rieky Poprad i dva potoky so slovanským názvom Hnojník (Hunounig) a Jasenov (Jascunov). Darovaná zem sa stala neskôr dedičným majetkom významného šľachtického rodu zo Spiša – pánov z (Veľkej) Lomnice – Berzeviciovcov, ktorých zakladateľom bol Rüdiger, manžel spomínanej Adolfovej sestry. Listina zároveň dokumentuje spätosť prvých majiteľov darovanej zeme, členov sprievodu kráľovnej Gertrúdy, s uhorským panovníckym dvorom.

Zdroj: Maďarský národný archív v Budapešti, Krajinský archív, Archív rodu Berzevici, DL 68752.

Repro: Štefan Péchy  

1243 2

 

Listina uhorského kráľa Bela IV. zo 7. júna 1243, ktorou potvrdil spišským šľachticom (kopijníkom) ich výsady, užívané oddávna: žiaden z nich nebude platiť akúkoľvek daň alebo poplatok s výnimkou tých, ktoré platia kráľovskí servienti a iní šľachtici; oni ani ich služobníci nemajú platiť poplatky na trhoch a mýtach; štyria z nich, ktorí vlastnia pole o rozsahu 8 popluží, sú povinní postaviť pod kráľovskú zástavu na vojenskú výpravu náležite vystrojeného ozbrojenca; spišský župan nesmie súdiť ich ani ich služobníkov okrem prípadov krádeží, desiatkov a (falšovania) mincí; ostatné menšie súdne spory medzi nimi nech rieši ich sudca, ktorého si zvolia; ak by malo dôjsť medzi nimi k súboju, spor nech sa vyrieši pred kráľovským súdom; ak by niekto z nich zomrel bez (mužského) dediča, všetok hnuteľný a nehnuteľný majetok nech zdedí ten, kto sa zosobáši s dcérou alebo vdovou zomrelého, ale s podmienkou, že vezme na seba aj všetky jeho povinnosti; ak by o niekom z nich vznikla pochybnosť a bude potrebovať sa očistiť a svedčiť pod prísahou, nech odprisahá spolu s ďalšími 7 šľachticmi, pričom nemá platiť pokutu viac ako 40 denárov; ak by bol niekto z nich usvedčený z nejakého deliktu, má zaplatiť pokutu podľa zvykov šľachty v krajine.    

Z listiny vyplýva, že spišskí kopijníci boli vojenským elementom, ktorý za svoje služby užíval šľachtické slobody už pred 13. storočím. Listina je len písomným potvrdením ich privilegovaného stavu. Spišskí kopijníci patrili k elitnému kráľovskému vojsku, boli povinní bojovať iba v prítomnosti samotného kráľa. Z kopijníckeho spoločenstva sa časom vyvinula samostatná správna jednotka – Stolica X spišských kopijníkov (tzv. Malá župa), prakticky nezávislá na Spišskej stolici. V priebehu stredoveku a novoveku (do roku 1803) evidujeme na Spiši cca 40 kopijníckych lokalít. Jej historickým jadrom však boli osady rozložené okolo Spišského Štvrtka, sídla ich kongregácií v stredoveku: Abrahámovce, Betlanovce, Čenčice, Filice, Gánovce, Hadušovce, Hôrka, Jánovce, Kišovce, Levkovce, Machalovce, Miklušovce, Pikovce a i. Hlavným sídlom kopijníkov sa v roku 1728 stali Betlanovce. Kopijnícka stolica zanikla v roku 1803, keď bola pričlenená k Spišskej stolici.       

Zdroj: Maďarský národný archív v Budapešti, Krajinský archív, Spišská župa, Q 345, DL 38875.

Repro: Eduard Pavlik  

ŠA-L,SpK, Scr X, F II, N 28-orez

 

Listina ostrihomského arcibiskupa Filipa z 29. decembra 1268 potvrdzujúca dohodu spišského prepošta Mutimíra so spišskými farármi združenými v Bratstve 24 kráľovských farárov na Spiši o spôsobe odovzdávania cirkevného desiatku. V listine boli uvedení farári 23 lokalít: Spišské Podhradie, Bystrany, Odorín, Spišská Nová Ves, Harichovce, Iliašovce, Kurimany, Spišský Štvrtok, Hrabušice, Švábovce, Poprad, Veľká, Spišská Sobota, Mlynica, Veľká Lomnica, Žakovce, Vrbov, Huncovce, Spišská Belá, Ľubica, Tvarožná, Ruskinovce a Levoča. Jej odpis bol zachovaný v listine verejného notára Jána Petri de Art, pasovského klerika, napísanej v augustiniánskom klaštore v Spišskom Podhradí 24. februára 1427.

Listina je cenná nielen pre cirkevné dejiny Spiša, ale aj pre dejiny spomínaných lokalít. Sú tu uvedené prvé písomné zmienky o existencii niektorých z nich, napr. aj Spišskej Novej Vsi (villa nova).  

Zdroj: Spišský archív v Levoči, Súkromný archív Spišskej kapituly, Scr. X, Fasc. 2, Nro. 28.

Foto: Štefan Péchy         

ŠA-L, SM, i č 06, šk 1, B I-1 017orezana

 

Listina uhorského kráľa Štefana V. vydaná dňa 25. augusta 1271 saským hosťom na Spiši, ktorou im udelil špeciálne privilégiá. Oslobodil ich od všetkých daní a poplatkov, ktoré sú určené v Uhorskom kráľovstve, ale kráľovi musia každoročne na sviatok sv. Martina platiť pozemkovú daň (cenzus) vo výške 300 mariek  striebra dobrej kvality v budínskej váhe. Majú tiež povinnosť postaviť do kráľovského vojska 50 ozbrojencov  a kráľov ozbrojený sprievod hostiť v prípade jeho návštevy Spiša. Keďže už aj minulosti vylievali za kráľa v bojoch svoju krv, dostáva sa im takej milosti, aby si mohli zo svojho stredu zvoliť grófa alebo sudcu, ktorý bude spolu so spišským županom ich priestupky súdiť v Levoči, hlavnom meste provincie, podľa ich práva. Zo súdnych pokút patria dva denáre županovi a tretí ich grófovi. Pritom za ľahké zranenie sa určuje pokuta pol marky, za ťažké zranenie 5 mariek  a za zabitie 10 mariek (striebra). Menšie prípady peňažné a dedičské súdi sám gróf. Môžu si tiež slobodne voliť svojho farára a ten voľne užívať desiatok. Žiaden z nich nemôže byť súdený mimo ich provincie. Župan a gróf nech ich súdia za pomoci krajanov vo vlastníckych, dedičských,  chotárnych a kriminálnych prípadoch.  Keďže sú to ľudia jednoduchí, živiaci sa roľníctvom a remeslom a neovládajúci šľachtické právo, majú byť súdení podľa ich vlastného práva a zákonov. Sú povinní každoročne na Kvetnú nedeľu počas 6 týždňov prijať mincu kráľovskej komory a meniť ju u určených vyberačov daní, ktorým patrí z každej obchodnej transakcie jedna vážka (striebra). Po 6 týždňoch nech nevymenené mince ostanú v platnosti celý rok, až do výmeny novej mince, pričom každý nech má právo s týmito peniazmi obchodovať. Uvedeným hosťom bolo dané tiež právo rybolovu a poľovačiek. V ich chotároch, na poliach, v lesoch a hájoch nesmú byť nikým obťažovaní, pretože sa im dáva právo slobodne klčovať lesy a pretvárať ich na ornú zem.  Kráľových vyberačov cenzu v počte 4 osôb a 5 koní majú prijať s úctou a zaopatriť ich počas vyberania dane. Nakoniec im bolo udelené právo slobodného kutania rúd a kovov v horách pre ich potrebu. 

Týmto privilégiom boli saskí hostia zvýhodnení oproti pôvodnému obyvateľstvu v hospodárskej, súdnej i administratívnej oblasti. Poskytli sa im tak výhody, ktoré u väčšiny saských lokalít viedli k rozvoju vo významné mestá a mestečká.

Listina z roku 1271 sa nezachovala v origináli. Jej najstarší odpis sa nachádza v tranzumpte Hodnoverného miesta Spišská kapitula z roku 1321 a jeho konfirmácii v roku 1420, ktorá je uložená v Spišskom archíve v Levoči.

Zdroj: Spišský archív v Levoči, Provincia XVI spišských miest, i. č. 6, sign. B I / 1.

Foto: Štefan Péchy          

Sasi 1317 (odpis z 15. st.)

 

Listina uhorského kráľa Karola Roberta z Anjou vydaná 12. novembra 1317 na žiadosť hostí a Sasov zo Spiša, v ktorej im potvrdzuje a čiastočne upravuje staré výsady získané od jeho predchodcov. Odpustil im staršiu povinnosť vydržiavať kráľovský sprievod pri príchode na Spiš a dodať do kráľovského vojska 50 ozbrojencov. Namiesto toho im zvýšil pozemkovú daň z 300 na 1200 hrivien striebra a po boku kráľa mali bojovať iba v prípade samotného ohrozenia ich provincie na Spiši. Panovník takto ocenil ich doterajšie služby pre panovnícky dvor, ale najmä ich vojenskú pomoc v boji s Matúšom Čákom Trenčianskym a jeho spojencami Omodejovcami v bitke pri Rozhanovciach (v roku 1312). V listine je pritom vymenovaných vyše 40 lokalít, ktorých sa privilégium týka: Levoča so svojimi dvormi a majermi, Dlhé Stráže, Uloža, Vlkovce, Kurimany, Durst (zaniknutá osada pri Levoči), Závada, Spišské Podhradie, Studenec, Baldovce, Hincovce, Trsťany, Bystrany, Spišské Vlachy, Jánova Ves (zaniknutá osada pri Spišských Vlachoch), Olcnava, Kolinovce, Odorín, Danišovce, Spišská Nová Ves so svojimi majermi a baňami, Harichovce, Marcelova kúria (medzi Harichovcami a Iliašovcami – zaniknutá), Iliašovce, Arnutovce, Spišské Tomášovce, Spišský Štvrtok, Jánovce, Hrabušice, Prímovce, Poprad, Veľká, veľký Slavkov, Mlynica, Matejovce, Spišská Sobota, Stráže pod Tatrami, Žakovce, Vrbov, Spišská Belá, Kežmarok so svojimi majetkami, Ľubica so svojimi dvormi a majermi, Ruskinovce a Tvarožná.  

Hlavný význam listiny pre históriu Spiša spočíva v tom, že sa v nej uvádzajú viaceré výsady spišských Sasov, ktoré ich zvýhodňovali oproti pôvodnému obyvateľstvu a po prvýkrát sa dozvedáme o celkovom rozsahu Provincie spišských Sasov a lokalitách, ktoré do nej patrili.  

Zdroj: Štátny archív v Košiciach, Archív Spišská Nová Ves, Magistrát mesta Spišská Nová Ves, listina č. 2 (odpis z 15. storočia).

Foto: Štefan Péchy      

error: Content is protected !!