Fórum

Upozornenia
Vyčistiť všetko

Exkurzia 2022


Admin
(@pavliked)
Člen Admin
Členom od: 6 rokov
Príspevkov: 13
Topic starter  

Spišiaci v Šariši

Po trojročnej pauze spôsobenej covidom sme sa opäť vybrali na cesty za históriou Slovenska. Tentoraz za pamiatkami Šariša. Pozvanie prijalo 46 členov levočského Spišského dejepisného spolku z Kežmarku, Popradu, Spišskej Novej Vsi a Levoče. Prvou zastávkou boli Fričovce, kde sme spoza plota obdivovali sgrafitovú výzdobu a opevnené veže na nárožiach renesančného kaštieľa zo začiatku 17. storočia.  Jeho staviteľmi a prvými majiteľmi boli Berthótyovci. Odvtedy objekt pamätá viacero majiteľov, správcov, vrátanej éry poľnohospodárskeho družstva až po dnešných privatizérov, ktorí tento objekt využívajú na podnikateľské kultúrno-spoločenské účely.

Pôvabná legenda o jahodách nás doviedla do centra Šariša, do Eperješa (eper po maďarsky jahoda), dnešného Prešova. Erudovanou a zorientovanou sprievodkyňou nám bola počas celého dňa jeho rodáčka, dnes už domestikovaná Levočanka, pokladníčka nášho spolku, Soňa Polláková.

Pod 9-metrov vysokou drevenou konštrukciou gápľa sa začala exkurzia v areáli Solivaru, v súčasnosti jednej z najvýznamnejších technických pamiatok na Slovensku spadajúcej pod Slovenské technické múzeum. Ide o unikátny komplex technických objektov na čerpanie a varenie soli zo soľanky, pochádzajúci zo 17. storočia, hovorí slogan na webovej stránke múzea Solivaru. Tvorí ho šachta Leopold s budovou gápľa, četerňa (zásobník na uskladnenie soli), huta, varňa, sklad soli, kováčske dielne a klopačka. Historické územie Soľnej Bane má korene v 9. storočí, ale biele zlato sa začalo ťažiť banským spôsobom od roku 1572, keď sa postupne začal stavať celý komplex budov soľného závodu. Spomínaný gápeľ, mimochodom jeden z najväčších v strednej Európe, dávali do pohybu štyri páry koní či volov, ktoré z hĺbky 155 metrov ťahali kožené vaky naplnené soľankou v objeme 5-7 hektolitrov. Soľanka sa drevenými korytami dopravovala do nižšie položených objektov na ďalšie spracovanie, využívajúc pritom princíp gravitácie. Zdravý sedliacky rozum ukázal svoju silu v priestoroch tejto unikátnej technickej pamiatky niekoľkokrát. No ani ten by nestačil, nebyť financií cisárskych odborníkov, obchodného ducha Habsburgovcov a pracovitosti tunajších ľudí. Rokmi sa zvyšujúci dopyt po soli si vyžiadal výstavbu nového solivaru s názvom Prezident Masaryk, ktorý začal písať svoju históriu v marci 1925, ale už na inom mieste Prešova. Definitívnu bodku za slávnou históriou ťažby soli v Šariši dal 16. máj 2009, keď bol nový závod Solivar zatvorený a 155  zamestnancov prišlo o prácu.  Škoda len, že soľanka na tamojších lúkach vyviera dodnes a slovenský konzument musí v obchodoch nakupovať rakúsku soľ...

Od soli sme sa dostali na Hlavnú ulicu, kde nás pred budovou Gréckokatolíckeho arcibiskupského paláca v Prešove čakal mladý novic, budúci kňaz René Fecko a zaviedol nás do biskupskej sály. Pod portrétmi všetkých doterajších biskupov sme sa dozvedeli nové informácie o vzniku Prešovskej eparchie i jej pohnutých osudoch. V rámci prehliadky objektu sme cez vyvýšené okno mohli nahliadnuť priamo do svätyne susediaceho Chrámu sv. Jána Krstiteľa, ktorý sa po vzniku Prešovskej eparchie v roku 1818 stal gréckokatolíckou metropolitnou katedrálou. Štvorposchodový ikonostas v jeho interiéri, ako aj ostatky mučeníkov Pavla Petra Gojdiča a Vasiľa Hopka či vernú kópiu Turínskeho plátna sme mohli obdivovať medzi dvoma práve prebiehajúcimi krstami. 

Na Hlavnej ulici sme z chodníka okukávali bohatú štukovú výzdobu paláca barónov Klobušických, dnes sídlo Krajského súdu. Putujúc námestím zaliatym horúcim slnkom každému dobre padla chvíľka voľna pri šálke káve či pohári oroseného piva. A po prestávke sa išlo ďalej. Naše kroky smerovali do Evanjelického a. v. chrámu Svätej Trojice, ojedinelej renesančnej stavby, ktorá bola v roku 1963 vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku. Prostá výzdoba interiéru zodpovedá duchu protestantizmu, zato pohľad na barokový organ na severnej empore to vynahradí. Sprievodkyňu nám robila tamojšia pani farárka Lenka Wagnerová, ktorá nás po prehliadke kostola odviedla do náprotivného objektu historického Kolégia, ktorý v minulosti slúžil ako cirkevná škola, neskôr v nej roky sídlila Štátna vedecká knižnica v Prešove. Dnes je v budove okrem iných inštitúcií a prevádzok predovšetkým sídlo biskupa Východného dištriktu evanjelickej a. v. cirkvi.

Rákociho palác, vraj najkrajší palác Horného Uhorska, bol ďalšou zastávkou sobotňajšej exkurzie spišských „dejepisárov“ v Prešove. V súčasnosti pod jeho klenbami sídli krajské múzeum. Vysmiaty a dobre naladený múzejník Ondrej Glod nám okrem klasického inventára ukázal unikát v podobe jedinej a zároveň najväčšej expozície hasičskej a požiarnej techniky na Slovensku. Desiatky historických áut, striekačiek, rebríkov a iného potrebného vybavenia nadchne nie jedného návštevníka.

No a to sme sa už vychádzkovým krokom blížili na horný koniec pešej zóny, k impozantnej budove na rohu Hlavnej a Levočskej ulice, tzv. Bosákovej banke. Krásna rohová secesná budova vďačí za svoj vznik Michalovi Bosákovi (1869 – 1937), rodákovi z rusínskej obce Okrúhle, ktorý prerazil na americkom bankovom trhu a v roku 1915 založil v meste Scranton vlastnú banku. Tá sa stala najväčšou slovenskou bankou v USA. Angažoval sa tiež v krajanskom hnutí a jeho podpis zdobí nielen emisiu dolárových bankoviek vydaných v roku 1907, ale aj Pittsburskú dohodu z mája 1918, ktorá dala základ pre vznik Československa. Americký sen Michala Bosáka neskončil šťastne. V období hospodárskej krízy v tridsiatych rokoch minulého storočia jeho banky skrachovali a on našiel smrť v čakárni u zubára...

Po takmer 13-hodinovom putovaní po vlastných i na kolesách sme sa dostali domov a v autobuse sme skonštatovali, že opäť máme za sebou jeden skvelý spolkový deň. Vďaka patrí organizátorom – Slávke Sámelovej, Soničke Pollákovej a, samozrejme, predsedovi Spišského dejepisného spolku v Levoči Františkovi Žifčákovi, ktorý bol práve „čerstvo narodený“. A keďže náš predseda je slušne vychovaný človek, vie, čo sa patrí. Za všetkých gratulantov a účastníkov zájazdu ďakuje

Gabriela Rerková


Zvýrazniť
Admin
(@pavliked)
Člen Admin
Členom od: 6 rokov
Príspevkov: 13
Topic starter  

SOĽ NAD ZLATO

(úvaha po čase)

    Žijeme v dobe, keď zdravý rozum využil jednu zo slobôd deklarovaných v Charte základných práv Európskej únie (voľný pohyb osôb, tovarov, služieb a kapitálu) a zdúchol zo Slovenska. Zostala nám, ako vždy, iba múdrosť ukrytá v prostonárodných slovenských povestiach. Tá najkrajšia rozprávka z nich dala meno tejto úvahe – inšpirovanej ostatnou exkurziou Spišského dejepisného spolku do Prešova.

    Tešil som sa na ňu, ako napokon na všetky dovtedajšie poznávacie cesty nášho spolku, aj pre avizovanú návštevu prešovského Solivaru – tam kde Slanské vrchy idú v ústrety „koňarom“ v sladkom Fragopolise. Ako bájny vták Fénix vstala 19.03.2016 z popola (po druhom požiari ikonického skladu soli v roku 1986) táto národná kultúrna pamiatka ukazujúca v unikátnom komplexe technických objektov, pochádzajúcom zo 17. storočia, históriu tejto časti šarišskej krajiny spojenú s ložiskom nerastu (halit), na ktorom stáli aj padali ríše/civilizácie od nepamäti.

    Po prvotnom získavaní kuchynskej soli z povrchovo vyvierajúcich prameňov sa v roku 1572, za pomoci nemeckých hostí (jedna z troch k lokalite naviazaných osád sa volala Šváby), začalo s jej banským dobývaním (pamätná „turňa“ s klopačkou). Dramatické zatopenie jedinej soľnej bane na Slovensku podzemnou vodou v roku 1752 si vyžiadalo zmenu technológie: ťažba soľanky v (5–7 hl) kožených mechoch (stredoeurópsky najväčší a najstarší gápeľ nad šachtou Leopold), jej čistenie v zásobníkoch (Četerne v bezklincovej drevostavbe), zahusťovanie a odparovanie vody z cca 30% pôvodného slaného roztoku v hute a varni, sušenie, skladovanie aj balenie i transport soli. Tento tzv. „Starý solivar“ produkoval ku svojmu koncu cca 6000 ton soli ročne. Nový štátny solivar „Prezident Masaryk“ spustený do prevádzky 7.03.1925 dodával na záver až na 45000 ton soli, ba jeho nástupný závod vybavený v roku 1995 novou technológiou umožnil zvýšiť výrobu soli na 90 000 ton ročne. Napriek diverzifikácii produkcie (infúzne roztoky, kúpeľové soli, fotochemický priemysel...) sa tu dnes už NaCl neťaží. Pod zemou však zostali zásoby na ďalších 120 rokov... Starý „problém“ sa však vynoril znovu: zo zatopeného podzemia bane zase vyteká banská slaná voda na povrch (ako temer všade po opustení baní) a ohrozuje kvalitu životného prostredia.

    S baníctvom je geneticky spriaznené jeho dvojča: geologická veda (viď: kedysi prekvitajúci podnik Geologický prieskum a chýrna Geologicko-banícka priemyslovka v Spišskej Novej Vsi). Pri prieskumných vrtoch hľadajúcich zemný plyn sa v r. 1959 našlo v Zbudzi pri Michalovciach ložisko, kde drieme približne jedna miliarda ton kamennej soli. O jeho využitie mala záujem aj Akciová spoločnosť Solivary Prešov. Po mnohých manažérskych peripetiách sa spoločnosť dostala do konkurzu, 16. 05. 2009 bol závod definitívne uzavretý a ťažba prešovskej soli bola ukončená. Do konkurenčného zápolenia o miesto na trhu (producenti soli v Poľsku, Rumunsku a Rakúsku) sa zapojilo aj Chemko Strážske s investičným zámerom na ročnú ťažbu 300 kton NaCl z výhradného ložiska kamennej soli v dobývacom priestore Zbudza a výstavbu soľankovodu s prepravnou kapacitou 1 mil. m3 nasýteného roztoku NaCl/rok odtiaľ do svojho nechvalne známeho areálu. Kým sa tak stane?, budeme dovážať rakúsky „švindeľ“ s prešovskou značkou...  Našťastie, ostali nám aspoň Soľnobanské čipky, ktoré nám pripomínajú zručnosť žien ťažiarov soli, a Soľnobanské toliare hovoriace o zašlej sláve Rakúsko-Uhorského eráru – sprevádzajúce každoročné Dni soli usporadúvané Múzeom Solivar v tejto mestskej časti metropoly Šariša.

     Vždy keď sa stretnem s hrozbou straty pamäti krajiny spomeniem si na Masné krámy za hradbami Plzne... Počas základnej vojenskej služby som si deficit duchovnosti v kasárenskom prostredí nahrádzal návštevou miestnych kultúrnych ustanovizní. Po roku od otvorenia Západočeskou galériou zrekonštruovanej stredovekej mäsovej tržnice, postavenej v roku 1392, som do týchto obdivuhodných výstavných priestorov zašiel na súbornú výstavu diel Maxa Švabinského. Interiér tejto gotickej stavby vytvoril jedinečnú atmosféru pre vnímanie prác zakladateľa českého moderného umenia. Bolo to na tie časy čosi nevídané. V období vlády strany lumpenproletariátu sa v mene beztriednych svetlých zajtrajškov  vo veľkom likvidovali pamiatky na činnosť ľudí v urbánnej i prírodnej krajine. Búrali sa, alebo na dožitie k búraniu boli odsúdené nielen objekty industriálu, pevnosti, kaštiele, kláštory, ba celé historické námestia v ľudských sídlach. Zlikvidovali sa aj diela rúk a umu vidieckeho ľudu v krajine, v ktorej nám ostali zanedbané aleje, ovocné sady, opustené rybníky, rozorané medze i remízky, zlikvidované vodné mlyny s náhonmi, vysušené mokrade...

     Vari si ešte mnohí Spišiaci spomenú na tú nekultúrnu a protiprírodnú spúšť spustenú „víťazným februárom“ vo svojom okolí. V Iglove sme prišli o celý súbor priemyselných stavieb pozdĺž roku 1956 zasypaného mlynského náhonu od Fľudru, cez Medzu, Klepár až po Podskalu. Spodobujú nám ich obrazy Jána Šima-Svrčeka (v máji toho roku by oslavoval 100-ročnicu)... Zvlášť starú (118-ročnú) elektráreň pripomína iba časť ulice - Elektrárenská; oproti nej sme nechali „Nedotknuteľným“ vybývať celú Šestnástku (a tiež nám po jej domoch z roku 1800 ostali  len rovnomenné ulice). Podobnému osudu len tak-tak ušla z lopaty naša pýcha – námestie, a to snáď iba vďaka príchodu Novembra 1989 na poslednú chvíľu.... Aj tak sme na námestí nenávratne stratili sochu M. R. Štefánika (pretavenú do Nálepku) a areál kláštora pred Redutou (chvíľu pioniersky dom) nahradený otrockým obojkom pamätníka „osloboditeľom“. 

     Nádejal som sa, že po roku 1989 to bude v pamiatkovej starostlivosti aj ochrane prírody i krajiny lepšie. Vstali však noví červenokhmérski bojovníci. Dnes sú mnohí pokračovatelia boľševickej ideológie aj v radoch developerov a ich politických pomáhačov vo verejnej správe (česť výnimkám!). Svoje historické bezvedomie si „korupčníci, rozvojári a zviditeľňovači“ kompenzujú kapitálovým sebavedomím a mamonársko-egoistickou arogantnosťou.  Na tradíciu búračov bratislavského podhradia naviazali likvidátori povestného PKO, Cvernovky, naposledy Istropolisu...; „čistením panorámy“ okolo hviezdou zdobenému pylónu so sochou osloboditeľa na Slavíne sa inšpirovali projektanti mrakodrapovej veduty nášho hlavného mesta... 

     Našťastie sa na Slovensku zrodila z „ostrovov pozitívnej deviácie“ občianska spoločnosť tvoriaca protiprúd dobrovoľníckych aktivít kriesiacich naše kultúrno-historické a prírodné dedičstvo. Aj so štátnou pomocou navracajú pamäť i zmysel krajine. Vari vidina ziskov z cestovného ruchu bola impulzom štátnym fondom k obnove kultúrnych pamiatok – napr. kalvárií (napr. B. Štiavnica, Nitra, Spišský Jeruzalem...), ku konzervácii zrúcanín hradov, aj niektorých unikátov industriálu (naposledy Jurkovičova tepláreň v Bratislave).  Kde-tu na Slovensku dávajú revitalizované historické aleje príklad budovaným cyklotrasám k výsadbe súbežných stromoradí. Tieto spolu s oživovanými parkami a agrorezortom požadovanými medzami v rurálnej krajine by mohli poslúžiť k záchrane starých odrôd ovocných drevín... Pomôžu nám s bojom proti čoraz zrejmejším prejavom klimatickej zmeny. S prichádzajúcim otepľovaním možno príde na rad aj zakladanie hradov viniča na lokalitách nesúcich i na Spiši meno týchto kultivarov. Svet veru nie je čierno-biely. Mám (majme) nádej, že sa k nám raz vráti aj zdravý rozum, aby sme znovunadobudli strácanú identitu našej krajiny.

Dušan Bevilaqua


OdpovedaťZvýrazniť
Masadepancece
(@masadepancece)
New Member
Členom od: 2 mesiace
Príspevkov: 3
 

ADA


OdpovedaťZvýrazniť
Masadepancece
(@masadepancece)
New Member
Členom od: 2 mesiace
Príspevkov: 3
 

3636


OdpovedaťZvýrazniť
Masadepancece
(@masadepancece)
New Member
Členom od: 2 mesiace
Príspevkov: 3
 

619


OdpovedaťZvýrazniť
Zdieľať:
error: Content is protected !!